Bosorky v múzeu

Od roku 2017 sme mali v múzeu počas jesenného a zimného obdobia veľmi populárne podujatia pod názvami Duchovia v múzeu, Záhada v múzeu a Bosorky v múzeu. Keďže koncom novembra a skoro počas celého decembra nás obklopujú samé stridžie dni, pripomenuli mi tieto podujatia. Stále si spomínam, s akým nadšením sme pripravovali tieto programy pre našich návštevníkov, koľko práce, trpezlivosti, vynaliezavosti sme k nim potrebovali. Mesiace prípravy, aby nakoniec naše predstavy ožili na jeden magický večer. Témou bosoriek som žila skoro rok, čítala som samé úžasné knihy, ktoré ma touto problematikou stále posúvali ďalej, až som si uvedomila, že tento program bude oveľa ťažšie pripraviť, než som si myslela. Predsa len, na túto tému sa nepozerá každý rovnako a my máme radi, keď do múzea môže zavítať naozaj každý. Takže,  ako vymyslieť program, ktorý sa bude páčiť drobcom rovnako, ako dospelým? Nijak. Prvýkrát sa nám stalo, že sme program museli doslova rozdeliť na dve časti. (Až neskôr som zistila, že som bola naivná a skutočnosť ma kvôli tomu šokovala.) Okrem toho bolo veľmi dôležité, aby každý zamestnanec múzea, ktorý sa zúčastní tohto podujatia dostal „naňho ušitú“ postavu. Preto som dlho rozmýšľala nad tým, ku komu by sa aký typ bosorky hodil, aby sa naozaj vedeli vžiť do svojej úlohy. Dokonca sme zapojili aj dcéry a kamarátky mojich kolegýň, ktoré boli tiež prezlečené za bosorky alebo mačičku. Musím uznať, že naozaj každý sa vžil do svojej role a podali neskutočný výkon. Strašili, veštili, hrozili, pomáhali a zároveň sa zabávali. Najlepšie bolo to, že počas podujatia bola v celom múzeu tma. Len na podlahe a vitrínach bola tu a tam nejaká sviečka, aby naši návštevníci ani náhodou do ničoho nenarazili.

V deň podujatia sme boli plní očakávania, ako to celé dopadne. Keď sme pred múzeum chceli vyniesť tabuľu a tekvice, narazili sme na veľkú prekážku. Bolo ešte nejakých 20 minút pred šiestou a napriek tomu sme sa nevedeli dostať cez dav, ktorý tam stál. Ten dlhý rad návštevníkov vytváral nádherný pohľad. A aspoň som pochopila, prečo sa niektorí kolegovia a šéf sťažovali, že sa nedostanú do vlastného múzea.  

Ihneď pri vchode čakali návštevníkov dve bosorky, ktoré rozdávali úlohy. Aby sa deti nebáli našich bosoriek, pri vchode nielenže dostali úlohy a pokyny, aby nasledovali mačacie stopy, ale aj červený náramok, s ktorým mohli odohnať bosorky. Mládež a dospelí mali nasledovať ľudské stopy. Niektorým sa ušli aj lampáše a sviečky, ktorými si mohli posvietiť na cestu. No ľudia sú veľmi kreatívni a rýchlo prišli na to, že si na cestu a úlohy môžu posvietiť aj vlastným telefónom. Ihneď v prvej miestnosti s bytovou kultúrou sme sa mohli stretnúť s bosorkou, ktorá vykonávala sviečkovú a zrkadlovú mágiu. V tradičnej ľudovej kultúre nám jedna z našich bosoriek a jej mačička vyveštila našu budúcnosť. V lekárni bol moderný bosorák, ktorý odvážlivcom ponúkal elixír vo forme čaju. Potom návštevníkov čakala temná chodba na konci, ktorej sa dostali do mlynárstva, kde čarodejka napriek mojej výzve každému pomáhala s úlohami. Kvôli strašidelným zvukom, ktoré vychádzali z archeologickej časti, do nej zavítali tentokrát naozaj len odvážlivci.

Najväčšie prekvapenie však každého čakalo práve na konci, vo veľkej sále. Mali sme tam tri časti. Teoreticky len jedna časť bola určená pre deti, ale nejak im to absolútne neprekážalo a pozreli sa aj za „oponu“. A musím uznať, že dospelí boli viac vystrašení, ako deti, ale to možno aj kvôli tomu, že oni si uvedomovali hrôzu toho, čo v skutočnosti vidia. Ihneď pri vstupe do sály sme mohli vidieť medovníkovú chalúpku, v ktorej sedela striga s medovníčkami. Každý chcel vstúpiť a nahliadnuť do tejto improvizovanej chalúpky a ochutnať jej chutné medovníčky. V ďalšej časti sme mali obrazáreň s rôznymi hrôzostrašnými obrazmi a oltárom. Ale tretia časť mala naozaj každého vystrašiť a odradiť, no návštevníci sa v tejto časti zabávali najviac a myslím, že tu si pripravili aj najviac selfíčok. Mali sme tu kata, na ktorého sa dalo posvietiť. Miesto, kde sa upaľovali a vešali bosorky. V klade sme mučili živú bosorku a aj v klietke sme ich pár mali. Malé čarodejky v klietke nahlas vykrikovali: Pustite nás, sme nevinné! Naši návštevníci ich s radosťou oslobodili, len aby si mohli vyskúšať jeden z našich mučiacich nástrojov.

Ďalší mučiaci nástroj bol ihneď vo vstupnej hale, ale ľudia si ho všimli len pri odchode. Zo začiatku sa ho báli, ale musím uznať, že deti sú naozaj ochotné vyskúšať všetko. Veľa z nich sa nechalo bez problémov zavrieť a vyfotiť. Dokonca sa predbiehali v tom, kto si tam môže sadnúť ako prvý.

Najviac ma však potešilo, že niektorí z našich návštevníkov boli tiež prezlečení aj so svojimi deťmi za bosorky, alebo im aspoň namaľovali tváre. Tak sme získali ešte viac „kolegýň“, ktoré nám pomohli dotvárať atmosféru.

V ten večer som sa rozprávala naozaj s veľkým počtom návštevníkov a bola som šťastná, lebo odozva na program bola veľmi pozitívna. Napriek tomu mi v pamäti ostal hlavne jeden malý chlapček so svojou mamou, ktorý išiel dolu po schodoch. Bol veľmi všímavý, lebo prišiel na to, že len dve z našich bosoriek videl s metlami. Mohol mať len pár rôčkov, ale on bol jediný, ktorý sa opýtal: Kde sú metly ostatných bosoriek? Človek musel byť v tom momente veľmi kreatívny, a preto som mu odpovedala, že metly ostatných bosoriek sú zaparkované v garáži -  na to si ich chcel ísť pozrieť a skontrolovať.

Práve toto podujatie Bosorky v múzeu bol posledný program, ktorý sme si pre Vás zatiaľ mohli pripraviť. Aj keď už máme plány na ďalšie zaujímavé podujatia, zatiaľ sme ich kvôli covidovej situácii nemohli uskutočniť. No mňa osobne vždy poteší, keď prídete k nám na návštevu a spomeniete si na tieto úžasné podujatia: na duchov, ktorí vás nakoniec skôr rozosmiali ako vystrašili; na záhadne zmiznutý náhrdelník, vďaka, ktorému sa z vás mohol stať detektív; a na bosorky, ktoré nakoniec viac vystrašili dospelých ako deti.

My, pracovníci múzea dúfame, že situácia sa na budúci rok zlepší a zase si môžeme spoločne užiť ďalšie z našich netradičných podujatí. Už teraz sa na všetkých odvážlivcov neskutočne tešíme!

Alenka Dömötörová, múzejná pedagogička