Veľkonočné korbáče

Veľká noc sa považuje za jeden z najväčších kresťanských sviatkov. Vzťahuje sa totiž k ukrižovaniu a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. V predkresťanskej dobe  bolo  ale taktiež toto obdobie pre ľudí dôležité z hľadiska poverových predstáv a magických úkonov, z ktorých mnohé sa zachovali dodnes. I keď postupne strácali svoj pôvodný význam, niektoré tradície boli hlboko zakorenené a nezmazateľné.

Prichádzala jar, dni sa predlžovali, otepľovali a v prírode začal prekvitať nový život. Ľudia sa tešili a po dlhej zime očakávali vytúženú jar, ktorá sľubovala nové začiatky, najmä v poľnohospodárstve.

Šibák, 11 prútov , Kráľová nad Váhom, 1970, zo zbierky Vlastivedného múzea v Galante

Ľudia sa so zimou, ktorá symbolizovala spolu s prislúchajúcou tmou choroby a temné sily, lúčili vynášaním moreny a hlukom (plieskaním bičov, zvonením, rapkaním...) odháňali zlé entity z dediny. Jar, naopak vítali a symbolicky jej pomáhali vstúpiť do svojich sídiel pomocou letečka (stromčeka, alebo halúzok ozdobených vajíčkami a farebnými stužkami). Jar so sebou prinášala radosť, šťastie, očakávania, ale i nový život, ktorý sa odzrkadlil ako v zvieracej, tak i rastlinnej ríši. Stromy začínali pučať, zeleň sa prebúdzala. Novo rozkvitnutá zeleň mala v sebe novú silu a zdravie, ktoré by ľudia tiež radi nadobudli. Preto sa rôznymi poverovými praktikami snažili túto energiu na seba preniesť prostredníctvom mágie. Verili, že sila a zdravie zo zelených rastlín a prútov sa na nich môže preniesť prostredníctvom dotyku so spomínanými prútmi. Z tohto dôvodu sa napríklad na Veľkú noc posväcovali bahniatka, ktoré si potom ľudia zastrkovali za sväté obrazy, kríže, alebo hrady v dome. Mali ich chrániť pred búrkami a bleskami. Používali sa tiež na liečenie či už ľudí napríklad jedením púčikov, alebo hydiny dymením.

Šibák - rúčka, 11 prútov, Kráľová nad Váhom, 1970, zo zbierky Vlastivedného múzea v Galante

Z nových a silných vŕbových prútov narezaných zväčša na Smrtnú nedeľu, splietali chlapci korbáče, alebo aj tzv. šibáky na Bielu sobotu a Veľkonočnú nedeľu. Šibanie dievok na Veľkonočný pondelok malo teda predovšetkým ozdravnú funkciu. Slúžilo na znovuzrodenie sily, energie a prenesenie všetkých týchto pozitívnych vlastností z prútov na dievky. Šibanie mladými prútmi neobišlo počas niektorých dní v roku ani dobytok v maštaliach, ktorý mal byť taktiež silný a zdravý.

Šibáky sa vyrábali ručne pletením z mladého a ohybného vŕbového prútia. Počet prútov bol ľubovoľný. Konce – rúčky boli buď jednoduché, ale bývali často aj ozdobne vypletané. Na opačnom konci bolo zvykom uviazať farebnú stuhu, mašľu, ktorú si mládenci mohli vyslúžiť od dievčat, okrem iného, ako odmenu za šibanie. Veľkosť korbáčov bola taktiež ľubovoľná, od krátkych až po viac ako metrové.

Šibáky nachádzajúce sa v etnologickom zbierkovom fonde múzea pochádzajú 70., 80. i 90. rokov 20. storočia a pochádzajú od regionálnych výrobcov z Kráľovej nad Váhom, Serede, Dlhej nad Váhom, Galanty a Matúškova. Sú upletené z 6 – 15 kusov vŕbových prútov. Veľkostne prevažujú skôr kratšie šibáky (40-50 cm) ale nachádza sa tu napríklad i jednoduchý nezdobený šibák upletený z deviatich vŕbových prútov, bez stuhy s dĺžkou 75 cm. Tento uplietol Štefan Rozkoš, ľudový umelec pracujúci predovšetkým s drevom a kožou.

Šibák, 9 prútov, Matúškovo, vyrobil: Štefan Rozkoš, 1994, zo zbierky Vlastivedného múzea v Galante

Zaujímavo ukončený je šibák pochádzajúci zo 60. rokov 20. storočia zo Šale, vyrobený z 8 kusov neočisteného vŕbového prútia. Šibák má hranatý tvar a ukončený je dvojramenne.

Dvojramenný šibák, 8 prútov, okolo 1960, zo zbierky Vlastivedného múzea v Galante

Dva šibáky v zbierkovom fonde múzea sú výsledkom výroby Jozefa Hupku, majstra ľudovej umeleckej výroby zo Serede, ktorý sa primárne venoval prírodným pletivám, predovšetkým slame. Práve jeden z ním vyrobených šibákov je najdlhším šibákom v našich zbierkach. Dosahuje úctihodných 142 cm, bol upletený v roku 1988 z 8 kusov prútia. Na jednom konci je spevnený prútím a na druhom konci je uviazaná červená hodvábna stuha. Tento šibák je aktuálne vystavený v priestoroch stálej národopisnej expozície múzea v rámci prezentácie veľkonočného obdobia a zvykov v našom regióne.

Šibák, 8 prútov, dĺžka: 142 cm, vyrobil: Jozef Hupka, 1988, zo zbierky Vlastivedného múzea v Galante

Autor textu: Diana Gruberová, etnologička Vlastivedného múzea v Galante